Život prináša veľa radostí, pekných chvíľ, ale i strastí, ktoré človek môže zažiť pri napĺňaní svojich snov.

Bol som práve jedným z tých, ktorých Henrich (môj bratranec) vtiahol do kolotoča rýchlych kolies. Začalo to v 80-tych rokoch, kedy sme po starých dobšinských „harcovníkoch“ preberali usporiadateľskú taktovku na legendárnej rýchlostnej skúške „Čuntava - Dobšiná“, ktorá bola neodmysliteľnou súčasťou, v tej dobe najväčšieho medzinárodného motoristického podujatia u nás, Rallye Tary. Štartovalo sa okolo polnoci za sychravého počasia a pretekári z rôznych kútov Európy, po svojom príjazde do časovej kontroly, neverili vlastným očiam. Uprostred divej prírody ich čakal teplý čaj, občerstvenie a príjazd na štart RS bol osvetlený desiatkami lampiónov. Bol to nezabudnuteľný moment úcty usporiadateľa k pretekárovi, moment, ktorý mi utkvel v pamäti a ktorého významu sa snažím držať dodnes.

Neskôr, keď sme sa v jedno jesenné popoludnie boli previesť na ďalšej peknej RS - „Vlčia dolina – Podkova“, zastali sme za priehradou a Henrich vyslovil prianie: „Raz by sme, tak ako trebárs bratia Končekovci, mohli súťažne jazdiť aj my. A dokonca na domácom podujatí...“

Prešiel rok a Dobšiná prvý krát usporiadala automobilovú súťaž - Rallye Gemer. Táto bola po prvých ročníkoch zaradená aj do federálneho majstrovstva a svojimi typickými šotolinovými skúškami patrila k najťažším vôbec. Počas jej jedenásťročnej šnúry sme pre ňu objavili mnohé ďalšie trate nielen v okolí Dobšinej, ale aj v okolí Spišskej Novej Vsi, Levoče, Rožňavy či Revúcej, z ktorých niektoré sa jazdia dodnes.

A práve na Rallye Gemer v roku 1989, sa zásluhou Henricha splnilo jemu a mne (vtedy vojakovi základnej služby na „opušťáku“) naše spoločné prianie, vysloveného za priehradou vo Vlčej Doline. Odjazdili sme svoju prvú spoločnú rely. Mne nakoniec pozícia na horúcom sedadle spolujazdca vydržala celých pätnásť sezón, keď neskôr jazdecké miesto po Henrichovi obsadil Janko Hudák.

Nakoniec chcem spomenúť významný prínos Henricha, ktorým sa pričinil aj o to, že sa motoristickí priaznivci stretávajú v Dobšinej dodnes. Bol totiž pri znovuobnovení Dobšinského kopca a ako riaditeľ ho neskôr povýšil na významný medzinárodný podnik, ktorý sa dostal aj do kalendárov Majstrovstiev Maďarska, Rakúska, Poľska či medzinárodného Alpsko-Dunajského pohára.

To bol náš spoločný motoristický život. Neskôr sa naše cesty rozišli, aby sa stretli až na tej jeho poslednej ...

Henrich Kollárik dňa 30. 4. 2011 vo veku 48 rokov podľahol ťažkej a zákernej chorobe.

Marcel Kollárik